Péééčivo, rožky a paštéta :D

Bola pekná sobota a ja som si robila poriadok v pivnici. Našla som svoje korčule, ktoré som nemala na nohách dva roky. Korčuľovanie ma nikdy moc nebavilo. Napadlo ma, že by som si mohla pripomenúť tie dni, keď sme len tak vypadli z domu a vozili sa. Akurát mi prišla správa od Mišky, či by som neprišla. Zavolala som aj Simu a po chvíli prehovárania súhlasila. Keďže sme museli ísť autobusom, korčule trebalo schovať do tašky. To bol ale celkom problém, lebo taška bola veľká, asi ako jedna korčuľa. Doteraz nechápem, aký Harry Potter nám požičal mágiu, aby sme tam natlačili obidve, ale stalo sa. V autobuse sme presviedčali šoféra, že nemáme pätnásť, čiže chceme polovičný lístok. Keby som nemala peňaženku niekde na spodku tašky pod korčuľami, nemuseli sme so šoférom argumentovať pol dňa. Nakoniec nám uveril a dal polovičné. Pozerali sme po sedačkách a hľadali nejaké voľné. Vzadu ich pár bolo , tak sme sa snažili k ním dostať. Samozrejme autobus už bol rozbehnutý a s toľkými taškami to nebolo najľahšie, takže sme išli ako Braňo Mojsej z baru, a obúchali všetky tetky. Sime spadla peňaženka a peniaze sa kotúľali po celom autobuse. Už som len počula, ako na celý autobus zakričala: ,, DO RITI!!!" V tom momente som vybuchla od smiechu a nedalo sa to zastaviť. Tie pohľady babiek stáli za to. Jedna teta sa ozvala, že takto sa nerozpráva. Sima sa otočila a povedala: ,,Prepáčte, ušlo mi." No, vtedy som vybuchla ešte viac, pretože to vyznelo dvojzmyselne. Konečne sme sedeli na sedačkách a smiali sa. Vyzerali sme ako feťáčky. Napadlo nám, že keď tam budeme celý deň, mali by sme si kúpiť niečo na jedenie. Po ďalšom obúchaní tetiek taškami a vystúpení z autobusu, sme si to namierili rovno do obchodu. Po desať minútovom obzeraní regálov, sme zistili, že tam nič nie je. Hmmmm.. Rožok a paštéta to istí. Zobrali sme si aj nanuky na schladenie. Prešli sme okolo ovocných stromov, kde začali lietať osy. Hej.."nehýb sa, ona odíde." No skús sa nehýbať, keď ti jedna práve sedí na pere a ďalšie dve na ruke. No, skúste hádať, kto chodil celý deň s napuchnutou papuľou jak káčer Donald. Celkom to bolelo, tak mi Miška dala ocot na servítku, aby to nenapuchlo ešte viac. Zobrali sme všetky veci a išli na cyklotrasu. Obula som si korčule, no postaviť sa na ne po dvoch rokoch nebolo práve eeeasy. Nejako som to dala. Vraj sa na také veci nikdy nezabúda, tak v tom prípade som sa korčuľovať asi nikdy nevedela.
 Po dvadsiatich minútach sme si sadli na lavičku a vytiahli rožky s paštétou. Pustili sme si pesničky a jedli. Ja pri hudbe nikdy nedokážem len tak ticho sedieť. Takže moje vrtenie na lavičke a mrmlanie pesničiek do rožka vyzerao dosť komicky. Na tom by však nič nebolo, keby ma nevidel mamin kolega Marcel. Je to viac-menej taký môj kamarát , síce o pätnásť rokov starší, ale dá sa s ním fajn porozprávať. Keď začal refrén mojej obľúbenej pesničky a ja som sa trošku, ale len trošku viac nechala uniesť, a zbadala Marcela ako ide okolo na bicykli, spomalil sa čas. S rožkom v ústach som len pozerala, ako sa smeje a kýva mi. Dobre no, väčší trapas sa stať ani nemohol. Na druhý deň povedal mame, akú má talentovanú dcéru, že by ma mala prihlásiť na spev. Odvtedy sa Marcela hanbím. Keď som si uvedomila, čo sa vlastne stalo, s úsmevom a myšlienkou aká som praštená, sme sa korčuľovali ďalej.
Prišli sme ku kopčeku a ja vyjsť kopček na korčuliach ...Ha ha ha.. To by bola pri najlepšom vstupenka do nemocnice. Vyzuli sme sa a v bielych, hej v bielych ponožkách sme vyšliapali na kopček. Potom už biele neboli ani zďaleka. Znova sme sa obuli a pokračovali v korčuľovaní. Na ceste sa plazil had. Miška sa zľakla a vošla mi do cesty. Zrazu sme ležali na ceste všetky tri. No, čo sa nestane? Marcel prešiel znova okolo nás. Tentokrát s ešte väčším smiechom. Zastavil pri nás a spýtal sa, či sme unavené, keď ležíme v strede cesty, a či mám napichané pery botoxom. Hej. vtipné.. Všetci sa zasmiali, ale ja len ironicky, aby sa nepovedalo. Tie pery vyzerali ešte dva dni príšerne a Marcel ma odvtedy volá kačica. Korčule už zase ležia v pivnici zaprášené a myslím, že tam budú ešte pekne dlho.



Ak chceš vedieť o každom novom príspevku, nezabudni sledovať FB stránku:  https://www.facebook.com/mojtinedzerskyblog/?ref=aymt_homepage_panel



Komentáre