Naj koncerty

Majk Spirit

Na prvý koncert som išla, keď som mala dvanásť. Môj obľúbený raper robil tour po celom Slovensku. Hrozne som tam chcela ísť, ale keďže som mala len dvanásť, rodičom to nepripadalo do úvahy. Bola som strašne smutná, že mám málo rokov a nikde nemôžem chodiť. Už som bola presvedčená, že zostavám doma a na môjho idola si budem musieť pár rokov počkať, ale v tom som počula ako sa mama rozpráva so sesternicou Denkou. Dozvedela som sa, že ide na ten koncert so svojim teraz už bývalým frajerom. Poprosila som ju nech mi ho aspoň natočí a vtedy mi povedala, že ho môžem natočiť sama, lebo idem s nimi. Ten pocit bol neopísateľný. Cítila som sa asi podobne, ako keď som pozerala štatistiku blogu a zistila som že je nás tu už 9000. ĎAKUJEM♥ Sedela som hodinu oblečená aj obutá na stoličke a čakala na telefonát od Denky, že už idú pre mňa. Keď sme konečne zastavili pred klubom, neskutočne som sa tešila. Na ten pocit, keď som ho videla prvýkrát naživo nikdy nezabudnem.

Staromestské slávnosti

Toto boli dva dni plné chaosu. Prvý deň sme išli na INEKAFE. Keď sme už sedeli na schodoch pri námestí, napísal mi kamarát, či sa tam uvidíme. Keď som mu povedala, že už som tam, za chvíľu bol pri nás. Zoznámila som ho s kamarátkami a kecali sme. Potom vytiahol z ruksaku fľašu vodky. Kamarátke sa rozžiarili oči, no mne to prišiel ako blbý nápad, keďže mal pre nás prísť môj otec a vôbec, nejak ma to nelákalo. Zatiaľ čo kamaráti zapíjali vodku kofolou a Veronika sa ich snažila brzdiť tým, že im fľašu zobrala a prehadzovala z ruky do ruky, pri čom im oči lietali zo strany na stranu, ja som sa rozprávala s ostatnými. Keď už mal koncert začať, dve kamarátky začali protestovať. Chceli ostať sedieť na schodoch, lebo ich INEKAFE nebaví. Keďže už koncert začínal a ony boli tvrdohlavé jak palice, neostávalo nám nič iné, než ich tam nechať. Bolo tam hrozne veľa ľudí a my sme stáli až pri konci. Samozrejme kamarátke po pár glgoch vodky nechýbalo sebavedomie, takže mi urobila cestu cez ľudí oveľa bližšie ku stageu. Koncert sme si dosť užili, no v polovici mi prišla SMSka od kamky, že tá druhá už odišla a zostala tam sama. No, to bol menší problém keďže samú sme ju tam nechať nechceli, ale taktiež sme nechceli odtiaľ odísť a ani by to nebolo najľahšie, keďže sme boli v strede davu. Nakoniec na nás počkala, kým koncert skončí. Cestou domov ešte na kamarátku vodka účinkovala, takže  počúvať jej prepínanie témy zo sekundy na sekundu bol strop.

Na druhý deň mal hrať DESMOD. To som však vôbec nemala v pláne ísť aj druhý deň. Ani neviem ako, ale už sme boli na námestí s babami. Postretávali sme sme kopec ľudí a zakecávali sa. Nakoniec som na koncerte bola len s jednou kamarátkou Verčou. Neskôr sa k nám pridala aj druhá Veronika, s ktorou som sa spoznala na tábore v Chorvátsku. Baby už museli ísť domov, tak som hľadala partiu s ktorou som prišla. No zistila som, že sú niekde v dave, takže som čakala kým koncert skončí. Vôbec si nepamätám ako sme sa potom stretli. Viem, že som stretla spolužiačku, ktorá bola s otcom a malým bratom. Rozmýšľala som, že pôjdem s nimi, ale nejak sme sa stratili a tak som išla na stanicu sama. Nikdy viac. Toľko nadávok som asi nikdy nepočula a poviem vám, že mi nebolo všetko jedno, keď som prechádzala cez toľko opitých ľudí na mol. Nakoniec sme stáli na vlakovej stanici a čakali kým príde vlak. Už vtedy som meškala, no keď som videla, že vlak má 50minútové meškanie, skoro ma prevrátilo. Všetci sa rozhodli, že počkajú. Ja som si nemohla dovoliť meškať, takže som si pozrela autobusy. Jeden išiel o jedenásť minút. Tak som sa pozdravila s babami a rozbehla som sa na bus. Neviem čo mi bolo, ale rozbehla som sa úplne opačnou stranou. Až keď som videla, že som niekde úplne inde, doplo mi že som išla zlým smerom. Autobus som už nemala šancu stihnúť, ale aj tak som sa rozbehla na stanicu. Bol tam ešte stále, no bála som sa, že kým to obídem odíde a tak som to hodila skratkou cez všetky zábradlia. Keď už som stála pri autobuse začala som sa smiať, aké kraviny vyvádzam, pretože pred autobusom stálo milión ľudí. Nemali šancu sa všetci zmestiť.
 Nehovoriac o tom, že som stála medzi nimi posledná. Mala som na výber- buď čakať 50 minút na vlak, alebo sa predbehnúť a zmestiť do autobusu. Dobre, tentokrát som bola nespravodlivá voči všetkým. Predbehla som všetkých, ktorí stáli predo mnou a postavila som sa ku skupinke mladých ľudí, akože patrím k nim. V autobuse som zistila, že sú to bratovi bývalí spolužiaci zo základky. No nakoniec som mohla predsa len ísť tým vlakom, keďže autobus bol totálne preplnený, polovica ľudí sa nezmestila. Náš preplnený autobus išiel rýchlosťou asi ako ja hore kopcom na bicykli, takže celkom haluz, aj keď doma ma čakala hodinová prednáška o tom, že mám zaracha za meškanie, ale to všetci určite poznáte.


Ak chceš vedieť o každom novom príspevku sleduj FB stránku: https://www.facebook.com/mojtinedzerskyblog/?ref=aymt_homepage_panel